Niekedy v roku 30. výročia osamostatnenia slovenskej štátnosti som v debate s jedným kolegom diplomatom konštatoval hlbokú krízu slovenskej politiky, štátu a celej spoločnosti. Dal mi za pravdu a zasmial sa: Peter, veď už desať rokov nadsluhujeme. Počas existencie Československej republiky predsa približne každých 20 rokov prichádzali krízy, ktoré spôsobili historický zlom. A vymenoval mi roky 1938, 1948, 1968 a 1989.
K domácej kríze navyše pribudla medzinárodná. Ruská agresia proti Ukrajine priniesla rozvrat európskej bezpečnostnej architektúry a ohrozenie našich životných záujmov. Vojna v našom bezprostrednom susedstva ešte viac rozdelila slovenskú politiku a spoločnosť a zničila zahraničnopolitický a bezpečnostný konsenzus. Sympatie s agresorom, imperialistickým a autoritárskym Ruskom, a pohŕdanie s napadnutými Ukrajincami sa stali efektívnym nástrojom boja o voličov.
Voľby v roku 2023 pozitívny zlom nepriniesli. Naopak. S blížiacim sa 35. výročím Novembra som si stále silnejšie uvedomoval nielen politickú krízu a roztrieštenosť našej spoločnosti, ale najmä narastajúce zaostávanie Slovenska za vyspelými štátmi EÚ a silnejúci exodus mladých ľudí za prácou a štúdiom do Česka a ďalších krajín. Bolo mi jasné, že ak tento trend nezastavíme, bude sa dramaticky zhoršovať demografický vývoj a oslabovať naša schopnosť zachytiť modernizovať sa a držať krok s vyspelým svetom.
Ako človek, ktorý sa zúčastnil prvého slobodného televízneho dialógu po Novembri, ťažko nesiem, že z politiky sa vytratila normálna komunikácia. Miesto férovej súťaže koncepcií riešenia problémov a záujmových konfliktov spoločnosti sa robí na zlosti, hneve, pomste a na obraze nepriateľa. Názoroví oponenti sa surovo dehumanizujú, nerešpektuje sa ich ľudská dôstojnosť. V politickom boji sa využíva verbálne násilie, ktoré vedie aj k fyzickému násiliu a jeho tolerovaniu. Nerešpektujú sa princípy parlamentnej demokracie a systematicky sa útočí na mimovládne organizácie a médiá. To je v príkrom rozpore s ideálmi nenásilia, férovosti, ľudskosti a demokracie, ktoré ovládali námestia po 17. novembri 1989.
Keďže som kládol základy demokratickej ľavicovej politiky, s veľkou ľútosťou i pobúrením sledujem, že to všetko sa robí aj pod značkou sociálnej demokracie. Dominujú v nej záujmy oligarchov. Sme svedkami jej obratu smerom ku krajnej pravici. Komunikácia a vládna spolupráca s extrémistami sa stala samozrejmosťou. Tolerujú sa aj prejavy plazivého fašizmu. Pestuje sa nostalgia po období normalizácie a ľudácky nacionalizmus. Vidíme nedôstojné podkladanie sa režimu osobnej diktatúry V. Putina
Navyše, dochádza k faktickému pohŕdaním princípom sociálnej spravodlivosti. Názorne to dokumentuje tzv. konsolidačný balíček, ktorý aj podľa KOZ jednoznačne uprednostňuje záujmy bohatých. Nerešpektuje sa princíp solidarity, ako to ukázalo arogantné zvýšenie si platov vládou SR obídením zákona.
Keď som sa stretol s Danielom Rabinom, rýchlo som zistil, že tieto javy a trendy znepokojujú aj štyridsiatnikov a tridsiatnikov, ktorí vyrastali a dospievali po Novembri. Potešilo ma, že tiež túžia lepšom, sebavedomejšom a úspešnejšom Slovensku. A že sú odhodlaní zasadzovať sa za také zmeny, ktoré budú našu spoločnosť humanizovať a modernizovať, aby sa vymanila z prekliatia nenávisti, nesúdržnosti, nedôvery k inštitúciám, nespravodlivosti a zaostávania. Preto som sa ako človek stojaci pevne na sociálnodemokratických hodnotách rozhodol pomáhať mu s budovaním občianskeho združenia REŠTART – Slovensko 21. storočia, ktoré chce prinášať riešenia, aby naša republika, ktorá čoskoro oslávi 33 rokov svojej samostatnosti, využila svoj potenciál a smerovala nahor.
Autor: Peter Weiss