Moja cesta k ľavicovým hodnotám sa začala počas pobytu vo Viedni, meste, ktoré ma
uchvátilo nielen svojou históriou a architektonickým pôvabom, ale predovšetkým mierou
spoločenského rozvoja a sociálnej spravodlivosti. Pri presťahovaní sa do metropoly,
ktorú mnohé rebríčky hodnotia ako mesto s najvyššou kvalitou života na svete, je
prirodzené klásť si otázky o príčinách tohto úspechu. Postupne som sa začal vzdelávať
v oblasti moderných dejín Viedne a pravidelne som sledoval spoločensko-politické
diskusie.

K mojmu hodnotovému posunu smerom k progresívnej ľavici prispelo aj každodenné
spolunažívanie s rôznorodými komunitami v bezprostrednom okolí môjho vtedajšieho
bydliska. Na ceste do múzea som denne stretával ortodoxné židovské rodiny. Až neskôr
som si uvedomil, že ide o štvrť s hlbokou, no zároveň tragickou kapitolou v dejinách
židovskej populácie. Ulice, ktorými som prechádzal, boli posiate tzv. „kameňmi
zmiznutých“ – malými pamätnými tabuľkami s menami obetí nacistického režimu. Medzi
nimi boli nielen Židia, ale aj Rómovia, ľudia s iným sexuálnym zameraním, osoby so
zdravotným postihnutím a politickí väzni. V súčasnosti tu žijú aj prisťahovalci z krajín
globálneho juhu, ktorí – rovnako ako židovská komunita – čelia útokom a nenávisti zo
strany pravicovo-extrémistických skupín.

Tieto skúsenosti vo mne prehĺbili záujem o ľavicové ideológie a ich nositeľov,
predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách, ale aj v širšom európskom a
severoamerickom priestore. Na Slovensku je pozitívnych príkladov ľavicovej politiky
pomerne málo. Napriek tomu sa mi podarilo nadviazať spoluprácu s Borisom Zalom,
významným predstaviteľom slovenskej sociálnej demokracie, s ktorým sme založili a
tvorili spoločný podcast venovaný progresívnym spoločenským témam. Táto skúsenosť
pre mňa predstavovala cenný priestor na dialóg a osobný rozvoj.

Práve vďaka Borisovi Zalovi som spoznal činnosť občianskeho združenia REŠTART 21,
ktoré ma svojím programovým zameraním a hodnotovým ukotvením oslovilo natoľko, že
som sa rozhodol požiadať o členstvo. Najviac ma pritiahla ich odhodlanosť obhajovať
princípy sociálnej demokracie tak, ako sa formovali a presadzovali v západnej Európe
už viac ako storočie.

Za jednu z najzásadnejších výziev slovenskej ľavice považujem schopnosť autenticky
sa prihlásiť k ľavicovej identite. Hoci boli pokusy o takýto prístup, nemožno hovoriť o skutočne udržateľnej iniciatíve. Strany, ktoré sa na Slovensku deklarujú ako sociálno-demokratické, ako napríklad SMER, otvorene kolaborujú s krajnou pravicou, zatiaľ čo HLAS sa pokúša buď tento trend maskovať eufemizmami, alebo zaujíma pozíciu mlčanlivého súhlasu. Slovenská sociálna demokracia nie je v takom štádiu ako v susednom Rakúsku, no to nesmie byť výhovorkou na vyhýbanie sa zásadným a citlivým témam. Ľavicová politika si vyžaduje postoj – jasný, principiálny a moderný. Nemôže byť reakčná ani oportunistická. Musí byť postavená na pokroku, solidarite a ľudskej dôstojnosti.

Som presvedčený, že tím, ktorý sa formuje v rámci REŠTARTu 21, má potenciál predstaviť
dôveryhodnú, odvážnu a hodnotovo ukotvenú sociálno-demokratickú víziu pre
budúcnosť slovenskej ľavice.

Autor: Tomáš Račko